Filip Kaššák
Spomienky, lúčenie a moja Praha
Aké je to baliť spomienky? Rok je preč. 10 mesiacov, čo trvali len týždeň a už balím spomienky. Je ich tak veľa. Sotva ich natlačím do štyroch kufrov a ešte mi ich aj zostane do igelitiek z Alberta.
Som sotva dospelý študent medicíny na Karlovej Univerzite v Prahe, ktorý žije trochu mimo realitu a je so všetkým neustále nespokojný, ale aj tak to všetko obdivuje. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Po svete, Poézia, Súkromné, Spoločnosť
Aké je to baliť spomienky? Rok je preč. 10 mesiacov, čo trvali len týždeň a už balím spomienky. Je ich tak veľa. Sotva ich natlačím do štyroch kufrov a ešte mi ich aj zostane do igelitiek z Alberta.
Bolo 26. decembra, po snehu už ani stopy a ja som bol zrovna na obede s rodinou u starých rodičov. Bavil som sa s malým bratom, keď zrazu mi zazvonil mobil. "Národná transfúzna spoločnosť, dobrý deň," predstavil sa príjemný ženský hlas na druhom konci.
Je len málo miest, kde sa stretávajú tie najrôznejšie typy ľudí, nezávisle jeden od druhého, každý idúci svojou cestou. Ľudia rôznych pohlaví, veku, presvedčenia, vyznania, etnickej príslušnosti, kultúrnych a morálnych hodnôt, sociálnej stratifikácie... V angličtine sa používa slovo "melting pot" = "taviaci kotlík", v ktorom sa zlievajú kultúry z rôznych kútov sveta. Takýmto miestom je napríklad pražské metro.
Posledné dni zimného semestru končia a ja sedím osamelý v izbe na pražskom internáte. Cnie sa mi za domovom. Hlavu mám ponorenú do kníh, pri dverách mám položený kufor plný spomienok na posledný mesiac a pripravený na večernú cestu domov. Pozriem na hodinky. Pól piatej. Pretriem si oči a zúfalo zavriem učebnicu. Už nemyslím na nič iné ako cestu domov. Pohľadom skúmam izbu osvetlenú len lampičkou, až pozriem na šerom zahalené okno. Podídem bližšie, odostriem žalúzie. Sneh vonku nerušene padá vo svetlách starých, hrdzavvých pouličných lámp a skorá tma dodáva celej scenérii ponurý podtón. Rozhliadnem sa po okolitých opustených poliach a na oproti ležiaci blok internátov. Vidieť už len kde-tu rozsvietené izby študentov, ktorí ešte neodcestovali domov. Ako ja. Zhasínam svetlo a potichu sledujem monumentálnu mozaiku epizód zo životov.
Dobrý deň. Vlastne skôr večer. Nedeľný večer, ak smiem podotknúť... Dni prechádzajú okolo nás, jeseň strieda zima, ortuť v teplomeri sa nevyšplhá kde-tu ani na idylickú nulu, dni sa skracujú a večery predlžujú. Semester sa nám pomaly končí a ja ako inak nemám potrebu sa učiť desiatky stránok anatómie a tak mi zostáva kopu času na všetky ostatné aktivity. A keď príde ten nedeľný večer a vyčerpám všetky iné možnosti, poviem si: čo tak skúsiť napísať niečo do blogu. A nie hocičo, pustime sa rovno do filozofie, povedzme vianoce...