Mohlo byť okolo druhej, sobota, práve sme sa najedli a zatiaľ čo ostatní pozerali vianočné rozprávky, ja som sa rozprával s mojím malým bratom. Očividne práve prečítal jeden z dedových časopisov, lebo hneď prvá jeho otázka ma zaskočila.
"Filip, čo je to univerzalizácia?" Spýtal sa detským hlasom a vyslovoval to slovo pomaly, po slabikách. Nuž, ako vysvetliť takýto pojem sotva 6-ročnému dieťaťu.
Na chvíľu som sa zamyslel a potom som vytiahol peňaženku. Vybral som vodičák, občiansky, dve kreditky od rôznych bánk a európsku kartičku poistenca, dal som ich jednu na druhú a ukázal mu túto úhľadnú kôpku.
"Vidíš, že majú presne rovnakú veľkosť? Nie vždy to bolo tak. Veľkosti tých dokladov sa zmenila v posledných pár rokoch, aby bola u všetkých rovnaká. Tomu sa hovorí univerzalizácia."
Napoli chápavo prikývol a pýtal sa ďalej: "A čo je to globalizácia?"
"No, poznáš rozprávku o dvanástich mesiačikoch? Tak dnes stačí Maruške skočiť do Tesca…" tento rozhovor pokračoval ešte chvíľu.
Napokon sa opýtal: "A čo je to altruizmus?" Zamyslel som sa ako to vysvetliť, keď vtom mi začal vo vačku vibrovať mobil. "Národná transfúzna spoločnosť, dobrý deň,"pozdravil som a v duchu som sa pousmial, aká náhoda, zrovna sa bavíme o altruizme, "ospravedlňujem sa, že vás ruším, pán Kaššák, ale ste registrovaný ako darca krvi AB-"
"Správne," odvetil som a vtom som si uvedomil, že 3 mesiace od posledného darovania mi už uplynuli.
"Pán Kaššák," skoro až s prosbou v hlase začala milá pani na druhom konci, "nemohli by ste v pondelok prísť darovať krv? Máme tu novorodenca s vašou krvnou skupinou, ktorý je vážne chorý a potrebuje transfúzie každý deň."
"Isteže rád prídem," odvetil som skoro vďačne. Kto by mohol odmietnuť?
Tak som mal v pondelok o 9. prísť darovať krv. V nedeľu od obeda som zodpovedne držal dietu, nejedol nič mastné, nepil alkohol a v pondelok ráno som si odpustil aj pravdelnú misku cereálií s mliekom. Odhodlane som naštartoval a o pár minút som už vyplňoval dotazník v čakárni. Sestrička ma predvolala, zmerala tlak, ideálnych 120 na 80, vzala vzorku krvi a poslala nech si dám keksík a čaj. Bol som si skoro istý, že bude všetko v poriadku a budem o pár minút odchádzať s dobrým pocitom.
Po chvíli ma poslali za doktorkou. Tá sa ma spýtala ako sa cítim. Skvele, odvetil som. Hrala vo mne čistá eufória. Keď v tom, akoby uťalo, mi oznámila, že ma nemôže pustiť darovať. Očividne nedávno prekonaná chrípka zanechala stopy v mojej krvi.
So slzami na krajíčku som odišiel z nemocnice, akoby mi práve oznámili, že som to dieťatko zabil. Vedel som, že sa mu krv dostane. Isteže jeho život nezávisel na mne. Áno, AB- je vzácna krvná skupina, ale iste sa mu krv dostane. No mňa ten pocit netešil. Smutne som sa vrátil domov. Pôjdem nabudúce! upokojoval som sa.